Cyperský denník mi ležal na poličke už rok. Neznášala som
to tam, preto som ho po príchode domov hneď odložila. Celkom mi trvalo, kým som
ten modrý diár prestala ignorovať a zatúžila som po troche nostalgie. Zlej či
dobrej. Povedala som si, že sa možno podelím. Postupne budem prepisovať všetko
čo som si deň po dni zaznamenala a pripíšem pár spomienok a vysvetlení k
veci.
18.07.2012
Prvý historický zápis. Streda,
10:00, 18.07.2012, Angry Customer mi práve doniesol tento diár. Pri písaní ma
vydesil zákazník z Unicars, ktorý si kúpil iba vodu.
Prvý zápis si človek vždy predstavuje minimálne s klavírom, či s celým orchestrom, ako s podmazom. Aj ja som sa tak videla. Kamera sa pomaličky priblížila k dievčaťu stojacemu v malom autíčku na frappé ako si píše do denníka. Tvári sa zamyslene a píše niečo hlboké. Napríklad o tom, ako ju vystrašil zákazník, ktorý si chcel iba kúpiť vodu. Prvá veta je vždy kľúčová a tá moja stojí za hovno. V podobnom duchu sa bude niesť celý tento môj sympatický nezmysel.
Angry
Customer bol Turek, a to nadmieru škaredý Turek. Príliš chudý s vypúlenými oči a krivými zubami. Podnikal s automatmi na sladkosti, mal ich
na školách, staniciach a v pár podnikoch. Každý deň ich chodieval
dopĺňať. Už si nespomínam ako sa ku mne dostal. Ako sa na mňa zameral a kedy
mi to začalo byť jedno. Viem len, že mi od začiatku nesedel a vždy bol nasraný. Možno preto, že som mu nechcela dať číslo, ísť s ním na rande, plodiť s ním deti s divnými očami atď. Vychádzalo z neho niečo temné. Človek niekedy cíti, že sa k druhému nemôže otočiť chrbtom a presne tento pocit vo mne ten človek vyvolával. Možno to bolo jeho žltými očami, ktoré ma dokázali
sledovať spôsobom, akým lachvaté dieťa sleduje koláčik. Alebo pre to, že frappé nepil a nikdy si odo mňa nič nekúpil. Proste len chodil, otravoval mi život a vždy doniesol niečo sladké. Ešte sa s ním stretneme. Každopádne, jemu vďačím za denník (ktorý mi priniesol, pretože si všimol, že si vždy niečo píšem (mala som krížovky)).
12:30, „You cocky bitch!“
„My wife died in naughty car
accident, so I married her sister and she is not good in bed, so I want
to die!“ pieseň a la bazuka v podaní šialeného Briana, poštára,
rockera, ktorý mi len tak požičal originálku Foo Fighters. Mám rada ľudí.
Brian
bol neuveriteľná postavička. S pod trička mu "vystrkovali rožky" tetovania,
z nákladného auta mu stále revala nejaká muzika a keď sa ma opýtal,
koľko má asi rokov, zo slušnosti som mu hádala tridsať. K tomu mi povedal
tú prvú vetu. Pamätám si to ako dnes. Či s ním chcem ísť do postele, keď
mu tak lichotím. Už si nespomínam, koľko na koniec mal, ale bolo to hádam aj
nad štyridsať. Hovoril mi o svojej manželke a super talentovaných synátoroch.
Keď som mu pri robení kávy povedala, že akurát ten album FF mám rada, hneď mi z auta
vytiahol CD a dal mi ho, nech si to púšťam v autíčku. Ešte sme sa
stihli zhodnúť na tom, že sa nám nepáči cyperská klasika, dlhé, smutné piesne o láske.
On, ako príkladný extrovert samozrejme hneď jednu spustil. Okorenenú svojím
vlastným textom. Ktorý bol v podstate dosť trefný.
Veta dňa, od Briana, ktorý sa
prekvapivo otvoril: „We need just weed, lemonade with vodka and some good music
and that´s will be paradise“
True story pre celý vesmír.
